Bolo to pred necelým rokom, v oktobri. Len pár mesiacov po maturite. V tom čase som už pracovala ako čašníčka v Renne.
Pre študentov sa začal nový školský rok a väčšina mojich priateľov ešte študuje, prípadne po maturite odišli niekam za prácou, sestra chodila a fungovala len s jej vtedajším priateľom Romanom, ja som bola v úplne novom, neznámom prostredí a cítila som sa sama.
Dennodenne na mňa pri zaspávaní doliehali úvahy o zmysle života, mojej stratenej budúcnosti, rozvrátenej minulosti a neexistujúcej prítomnosti.
Často som po nociach plakávala, nevediac prečo, s nikým nekomunikovala, spala aj celé dni, až kým som nešla do práce. A prečo? Pretože som už dlhšie uvažovala nad definitívnym únikom z tohto sveta.
Vedela som, že to chcem urobiť tabletkami. Iný spôsob u mňa neprichádzal do úvahy. Veronika si nechcela podrezať žili, lebo jej bolo ľúto mníšok, ktoré by to potom museli čistiť od krvi. Ja som túto možnosť a všetky ostatné zavrhla už len preto, že som slaboch. Tabletky som vždy považovala za najideálnejšiu cestu.
Áno, priznávam, myšlienky na smrť som brala ako súčasť života. Máme to v rodine. Teta sa obesila a moja o rok mladšia sestra Lucia sa o to už raz tiež pokúsila.
Nemala som to naplánované. Bol piatok a ja som si po dlhšom čase riadne vypila. Mala som obrovskú chuť urobiť niečo zlé, nenormálne. Nie je podstatné čo to bolo, no nevyšlo to. Veľmi som sa v tú noc preto pohádala s Lucou a pri hádke si opäť spomenula na všetky tie zavádzajúce myšlienky. V tom momente som úplne prestala uvažovať. Vybrala som všetky tabletky čo som našla v skrini. Vedela som, že ak chcem svoj cieľ naozaj dotiahnuť dokonca, musím toho zobrať čo najviac, keďže ani jedny neboli dosť silné. Keby som bola triezva, vedela by som, že to aj tak nezaberie, no s opitou hlavou som bola ,,optimistka". V ruke som mala ešte zopár nachystaných, keď som zrazu odpadla...
Potom si už pamätám len niečo veľmi nepríjemné zaborené veeeľmi hlboko v hrdle, hlasy opakujúce:,, daj to zo seba von. Nedrž to v sebe." A ja som nechcela. Dokonca som nariekala a prosila ešte aj v sanitke, že chcem zomrieť, aby ma nechali. Avšak už nie kvôli môjmu pôvodnému dôvodu, ale pre hanbu. Nevedela som si ani len predstaviť ako sa pozriem mame do očí a všetkým, odpovedať na všetky tie otázky, znášať tú ľútosť, opovrhnutie...
Napokon som sa rozhodla mlčať. Celé tri dni som nepovedala ani slovo a nikto mi nič ani nepripomínal.
Onedlho sa na všetko zabudlo a bolo ako predtým, až na ten záznam v zdravotnej karte a odporučenie návštevy psychológa, kde som nešla.
Myslím, že ten pokus mi sám o sebe stačil ako terapia. Asi je naozaj pravda, že samovžda je len istým volaním o pomoc. Teraz viem, že by som to už neurobila.
Zistila som, že sa stačí vždy niečím zamestnať. Tak som začala brávať smeny navyše (keďže v práci som sa cítila dobre) a veľa čítať. Vždy som mala rada knihy, ale ani mi nenapadlo, že mi raz budú dokonalým liekom proti depresii.
Komentáre