Znovu si vypýtali jej číslo, aby si overili či som dala naozaj správne, potom tie nekonečné otázky, že prečo nedvíha, či len cudzím číslam...a jednoduchá a pravdivá odpoveď im asi nestačila, že asi volali v čase, keď bola v práci.
To, že ma otravovali o pol ôsmej ráno by som im ešte odpustila, aj to, že sa so mou bavili ako s nejakou podozrivou tiež (veď je to ich práca neveriť nikomu), no keď som videla svoju fotku na papieri, kde boli všelijaké poznámky bolo akoby do mňa sto čertov vošlo. Tú fotku z občianskeho doteraz nevidel nikto! Mala som len pätnásť preboha. Čo som komu urobila, že si s ňou teraz takto pobehujú a ktoviekomu všetkému ukazujú.
A to všetko kvôli Romanovi.
V januári sme si totiž my dvaja našli byt. Viem, znie to až smiešne pri pomyslení, že s ním chodí moja sestra (teda dnes už spolu nie sú), ale inak to nešlo. Nikdy som Romana nemala rada. Vlastne som ho nemohla ani vidieť, ale keď som sa raz cez víkend veľmi pohádala s otcom (zase), zašlo to priďaleko. Vedela som, že sama na nájom nebudem mať a ,,švagrík" bol jediné riešenie. On aj tak v podstate už dlho nemal kde bývať (žil u nás), keďže ho jeho otec z domu vyhodil len chvíľu po tom ako začal chodiť s Luciou.
Peniaze na prvý mesiac dopredu som dala ja, s tým, že ten idiotko zaplatí druhý. Do týždňa sme sa odsťahovali. Mesiac bol pokoj. Roman samozrejme nemal robotu, Lucia sa s ním rozišla a tak už špekuloval či by som nevedela zaplatiť aj ten druhý nájom. Poslala som ho do čerta, nech zháňa. Veď je nejaký kšeftár. Po uplynutí splatného termínu som sa ho opýtala či to nakoniec vedel vyplatiť. Vraj: ,, je to vybavené".
Ďalej sme sa dohodli, že budeme peniaze pre istotu dávať na polovicu, aby nevznikla opäť tá situácia, kedy jeden mesiac vyplatím ja a ďalší sa modliť či Roman nezdrhne. Svoju polovičku som poctivo (ja krava) dávala. Peniaze mal na starosti on, takže nášho nájomcu som videla len v prvý deň obzerania bytu.
Po pár mesiacoch mi už dlhoval viac než dosť, každú noc sa len túlal, prípadne sme mali plný byt všelijakých feťákov, kšeftárov a rôznych asociálov.
S otcom som sa medzičasom ako-tak pomerila a na mamine prosíkanie sa vrátila domov. To som ani netušila čo všetko sa po odchode dozviem.
Tí jeho kumpáni začali chodiť za mnou do Renna, tváriac sa kamarátsky, aby v skutočnosti zistili čo s ním asi je. Dlhoval im peniaze. Porozprávali mi, že všetky peniaze čo som mu ja požičala vraj dával na drogy. Vedela som, že sa kedysi bol liečiť, ale to, že pokračuje mi nenapadlo. Teda párkrát mi to prebehlo hlavou a ku koncu môjho spolunažívania s ním som o tom bola presvedčená stále viac, ale už to bolo jedno. Prachy, ktoré si odo mňa postupne popožičiaval boli preč. Dokonca vraj ani nájom neplatil. Vôbec. Ani tú moju čiastku. Tak ho nájomca udal. Chvalabohu, že zmluva bola na neho.
Keď som pred chvíľou v meste stretla toho nepodarka a povedala mu, kto ma bol navštíviť ráno, hral sa na debilka. Po chvíli si spomenul, dokonca vraj boli aj za ním, ale údajne som ich nepochopila. V skutočnosti je byt už vyplatený a oni pátrajú po nejakých páchateľoch, v čom im on pomáha. Blbosť! Nie som predsa sprostá. Viem čo sa ma pýtali a viem na čo narážali. Áno, aj mňe ukazovali nejaké fotky mužov, ale otázky sa týkali len ich spolupráce s Romanom a toho bytu. Má podmienku, takže to udanie bolo pre nich určite ako darček, aby sa mohli pustiť do všetkých jeho kšeftov.
Nechala som ho vtom, že mu verím a je mi jedno čo si rozpráva. Je zbytočné sa hádať s chronickým klamárom.
Komentáre