lUjZiAnNa

možno strach, že sa samé nedokážu o seba postarať. Keď ti bude niekto roky tvrdiť, že si zlá, neschopná, blbá a škaredá, tak ťa o tom presvedčí, aj keby si bola Marylin Monroe....preto treba už malé dievčatá chrániť pred násilím a vysvetľovať im, že nikto na svete nemá právo sa ich dotýkať, ako sa im nepáčiť, že nikto nemá právo ich udrieť. Ale nielen chrániť, ale ich aj učiť brániť svoju slobodu, svoje práva. Toto bolo zväčša u týchto žien zanedbané. Preto si myslia, že to násilie je v poriadku, aj keď ich podvedomie sa tomu búri.....
..dobrá téma....

Ja odpovedám, lebo sú sprosté. Pochopiteľne, že im týmto krivdím, ale predsa majú svoj mozog, tak nech kašľu na emócie a začnú žiť.

Uvediem príklad. Ako deti sme boli 4 bratia. Matka bola roky nemocná. Otec málo zarábal a zo zúfalstva to riešil v krčme, že takto svoje starosti zahodí za hlavu. Väčšinou to potom končilo hádkou medzi ním a mamou a pochopiteľne to potom škrípalo aj v sexuálnej oblasti. Otec to potom riešil nadávkami a občas mamu udrel aj pred nami - deťmi. takúto situáciu som nemienil trpieť do nekonečna. Môj o rok starší brat väčšinou sedával u susedov so svojim kamarátom. Ďalší dvaja bratia sú odo mňa mladší, takže tí sa na obranu mamy báli postaviť. Ja hoci som mal vtedy iba 12 rokov, keď sa otec rukou rozohnal na mamu, že ju udrie skočil som pred mamu, postavil som sa otcovi do cesty, zachytil som mu ruku a na plné hrdlo som zreval Ty mi už moju mamu nikdy neudrieš, keď ja budem doma. Otec sa zháčil, sklonil hlavu, otočil sa v tichosti a išiel spať. a odvtedy náš otec si skutočne vstúpil do svedomia a postupne už prestal chodiť do krčmy. Keď mal chuť na pivo tak ešte sama mama opláchla džbán, dala mi peniaze a išiel som s radosťou kúpiť otcovi pivo, len aby už nechodil medzi tých ožranov do krčmy.

A v tomto spočíva aj tento problém o ktorom píšeš, lebo, keď sa aj dotyčná osoba nedokáže sama ubrániť, tak jej musí byť nápomocná aj jej rodina, alebo blízky príbuzní, poprípade aj susedia. (Ospravedlňujem sa za prípadné gramatické chyby, ale Slovenský jazyk som sa učil iba z povinnosti. Síce sa za to teraz hanbím, ale už sa neviem prinútiť znovu sa učiť pravidla Slovenského pravopisu). Laco

...príbeh ako u nás doma.Aj my sme štyria, ako v Lacovom prípade.Všetko bolo v relatívnom poriadku, občasné hádky,ale tie sú asi všade.Problém nastal,keď naši dostavali dom.Otec to oslavoval a "oslavuje" dodnes.Síce nie dodnes, do predminulej nedele.Mamka si s ním užila svoje,my deti sme sa zaňho hambili,kričal na nás,tĺkol,nepúšťal von...proste Via Mala.X krát som sa mamy pýtala,prečo nejdeme preč.Stále to zahovorila.Po rokoch sa mi to snažila vysvetliť.Nechcela vraj,aby nám niečo chýbalo,bála sa,že nám nedá všetko čo potrebujeme.Škoda,že nedomyslela,že práve to,čo nepotrebujeme,toho máme najviac.Utrpenie,ponižovanie,strata známych,priateľov.Úplne ostala kvôli otcovi odrezaná od sveta.Všetci už máme svoje rodiny a mamka mala istotu,že pod holým nebom nikdy nezostane.Po ustavičných naliehaniach sa zlomila.Zobrala na rameno kabelku,jednu tašku do ruky a odišla.Otec zostal sám v poschodovom dome,neznalý starostlivosti o domáci "zverinec",záhradu,vyplatenie inkasa...Vydržal to týždeň.Požiadal o pomoc psychiatra.V nemocnici je druhý týždeň a zo všetkého najviac si prajem,aby to bolo osožné.Aby sa vnúčence k dedovi radi vracali,aby mamka mohla v kľude dožívať život,aby som sa netvárlia,že toho pána tam nepoznám a mohla som povedať: " hľa,tamto stojí môj otec" .Snáď v sebe naberie dosť síl v tomto boji a snáď sme ešte nestratili všetok cit,aby sme mu vedeli odpustiť.

až ma pri srdci zabolelo.....