Milujem kávu a tá najlepšia je len v Renne. Nedokážem sa zrazu zmieriť s obyčajnou. Teda aj v Red caffé robia celkom dobrú, tak možno začnem chodiť tam, lebo viem určite, že v Renne ma už neuvidia po tom, ako so mnou vybabrali. Len kedy tam budem chodiť, keď moje ,,úspory" (ak sa to dá tak nazvať) pomaly ubúdajú a nebudem mať ani len na živobytie.
Ach, nikdy som nemala takýto pocit bezmocnosti. Vlastne ešte nikdy som nebola ani dospelá.
Predtým som chodila do školy, takže som mala vždy vreckové a hneď po škole som sa zamestnala v tomto Renne, kde som pocit prázdnej peňaženky nemala, keďže tringelty mi vystačili na všetko.
Sakra, keď si len predstavím ako veľmi som utrácala, koľko som mohla ušporiť a teraz by som mala aspoň nejakú rezervu kým sa nám s Veronikou rozbehne otvorenie toho baru. Od mamy si nemôžem pýtať, už aj tak sa cítim dosť blbo, že si tu tak žijem ako príživník. Síce odkedy som sa vrátila domov, prispievam na domácnosť, no ak niečo nevymyslím, neviem ako prispejem aj budúci mesiac. Hlavne ak budem aj naďalej rozhadzovať peniaze na kávičky v meste. Keby tak vedela, že som si dnes začala míňať peniaze, ktoré som mala pôvodne odložnené na faktúru za mobil.
Naozaj som sa ich nechcela dotknúť, dokonca som odolala aj šatám a bolo to ťažké, lebo Vera mala dnes náladu a peniaze nakupovať, no keď sme si volali taxík a mali ešte päť minút kým príde, zbehli sme do Hypernovy kúpiť nejaké časopisy a tam som natrafila na Coelha. Nedokážem ísť do obchodu a len tak bezpovšimnutia obísť hocijakú jeho knihu. Už som chcela ísť platiť, keď som zbadala ešte aj Indickú princeznú od Javiera Mora. Šťastie, že sme sa ponáhľali, lebo by to nedopadlo dobre.
Až teraz si uvedomujem ako naozaj nechápem niektorých mladých čo naozaj neštudujú, prípadne len externe a žijú z toho čo im dajú rodičia.
Ako Robo. V auguste bude mať dvatsaťšesť, len minulý rok začal externe študovať verejnú správu (alebo čo) a doteraz nikde nikdy nerobil. Viem, je to iné, keď jeho rodičia majú peňazí dosť a asi je to fakt úplne normálne (neviem), ale naozaj si to u seba nedokážem predstaviť.
Odmalička som považovala za prvoradé sa osamostatniť od rodičov a to bol aj dôvod prečo som nešla na výšku. Je však pravda aj to, že moje rodinné vzťahy sa ani zďaleka nedajú porovnať s Robovými. Určite chcem študovať, no až keď budem mať istotu, že si to zvládnem platiť sama. Ha, som zvedavá čo z toho nakoniec bude...:)
Komentáre