lUjZiAnNa

Už dlho domáce násilie páchané na ženách nie je žiadnym tabu. Je veľa organizácií venujúcich sa práve týmto obetiam. Avšak možno ich tak naozaj všetky nazvať? Kamarátka čo pracuje tiež v jednom tomto ,,hniezde záchrany" mi rozprávala, že neraz za ňou prišla žena týraná fyzicky či psychicky, ktorá sa vyplakala, ponádavala, ale keď jej táto moja kamarátka začala navrhovať rôzne riešenia, odmietla ich.

Odkedy som doma, trávim podstatne viac času so svojou sestrou. Vždy sme mali blízky vzťah, no za posledný rok sme sa dosť odcudzili. Lucia chodila ešte stále na strednú, mala toho svojho Romana a ja som trávila väčšinu času v práci buď pracovne alebo som sa tam po robote s niekým vždy opila. No čo, keď niekto robí v non-stop bare, domov sa mu veľmi nechce.

Dnes ráno ma zobudila kriminálna polícia. Opäť. Tentoraz hľadali sestru, keďže sa jej nevedia vraj dovolať. Lucia nebola doma a na mňa sa už tí dvaja pozerali akoby som ju zatajovala. Navyše som im len nahrala do karát, keď odo mňa chceli, aby som jej zavolala zo svojho mobilu čo som samozrejme nemohla, lebo ma nedávno zablokovali. Tak som povedala, že nemám kredit.

Len pred chvíľou som dočítala túto knižku. Ani neviem ako, ale zhltla som ju na jeden dych. Veroniku som si chcela kúpiť už dávnejšie, len kvôli lákavému názvu, ktorý mi pripomenul moju vlastnú skúsenosť. Nebudem sa tu teraz rozpisovať o čom vlastne celá je, pretože som stále zmätená, plná tých najrozličnejších úvah a myšlienok, ktoré zatiaľ nedokážem spojiť do jedného súvislého celku.

Je to už skoro týždeň čo som oficiálne nezamestnaná a tak mi napadlo, že si budem krátiť chvíle aspoň písaním tohto verejného denníčka. Veď za čas strávený doma som si stihla odfarbiť, následne zafarbiť a potom opäť prefarbiť vlasy, pribrať jedno kilo, ponocovať, ale najhoršie na tom všetkom je hlavne obmedzený prísun kofeínu.

Vyznajú sa v móde a líčení lepšie ako ktorýkoľvek odborník, postavy majú tak akurát ,,do dvoch dlaní", sú za každú srandu, otvorene hovoria o sexe a svojich vlastných búrlivých zážitkoch, vypijú viac ako jeden statný chlap, vždy vedia všetko o všetkom... a majú sladkých sedemnásť.

Zuzana má 40 rokov, spolu s maželom Petrom, ktorý je už dlhoročný alkoholik a psychický tyran pracuje ako robotníčka v továrni. Ich spoločný plat sa pohybuje vo výške 700 eur mesačne. Manžel na domácnosť neprispieval. Zo svojich 350 eur musela platiť všetky výdavky a ešte aj Petra. Nevychádzalo to. Vzala si prvú pôžičku. Poctivo ju splácala a tak jej prišla ponuka zobrať si ďalšiu, ešte vyššiu. Manžel o tom nevedel. Páčilo sa jej mať chvíľu peniaze pre seba. Na nákupy chodila každý deň a vždy nechala len v potravinách minimálne 1500 korún, nerátajúc návštevy drogérií, second handov a rôznych obchodov so zľavami. Vraj bolo treba už dávno podopĺňať zásoby. Zrazu zistila, že výplata je ešte ďaleko a pôžičku nemá z čoho vyplatiť. Opäť si požičala. Takto to robila celých desať rokov. Pôžičiek bolo nad hlavu a už nebolo z čoho splácať. Petrovi sa so všetkým priznala, a tak si kvôli nej požičal. To však nakoniec minul len na alkohol a Zuzanine dlhy len stúpali. Začala si požičiavať od kamarátok a rodiny. Aby si to všetko už mohla povyplácať, vraj. Keď sa jej takmer dospelé dcéry snažili pomôcť a porozprávať sa o jej závislosti, vývratila to všetko s odôvodnením, že ten kúsok čo si požičala od známych aj tak nestačí na vyplatenie všetkých dlhov a žiť z niečoho predsa treba. Výsledok? Liečiť sa nebola, staršia dcéra má už na svoje meno hypotéku na 20 rokov, Zuzana má exekúciu na všetky dlhy, ale zato nedávno si sebe a mladšej dcére vzala mobily s paušálmi, ktoré samozrejme nieje z čoho splácať.